Jedného dňa sa naša trieda premenila na malé motýlie letisko. Neprileteli naň však lietadlá, ale budúce babôčky. Najprv k nám prišli húseničky. Boli maličké, nenápadné a vyzerali, akoby celý deň len jedli a premýšľali. A možno naozaj premýšľali. Napríklad o tom, aké to je mať krídla.
My, prváci z 1. E, sme sa o ne starali s veľkou zodpovednosťou. Húseničky rástli, priberali a jedného dňa si povedali: „Dosť bolo lezenia!“ Zakuklili sa a zatvorili sa do svojich tichých komnát. Potom nastalo čakanie. Dlhé čakanie. Také, pri ktorom sme každú chvíľu nakúkali do našej motýlej záhrady, či sa už náhodou nedeje niečo výnimočné.
A veru dialo! Počas hodiny angličtiny sa jedna kukla zrazu pohla. A potom sa stal malý veľký zázrak. Z kukly sa začal liahnuť motýľ. Skutočný! Pred našimi očami! O chvíľu sa pridali aj ostatní. Z nenápadných kukiel vyleteli štyri krásne babôčky bodliakové. Nasledujúce dni sme ich pozorovali, obdivovali a hostili sladkými ovocnými dobrotami. Rozprávali sme sa s nimi, hoci sme si neboli celkom istí, či motýle rozumejú po slovensky. Zdalo sa nám však, že áno. A potom prišiel deň, keď motýlie krídla zatúžili po oblohe.
Otvorili sme im cestu do sveta a sledovali sme, ako odlietajú za svojím veľkým motýlím dobrodružstvom. Mávali sme im a niektorým z nás sa v očiach zaleskla aj malá slzička. Možno preto, že každý zázrak je ešte krajší, keď ho môžeme pustiť ďalej. 🦋
Pedagóg: Z. Artimová